Vodná slalomárka Katarína Macová v spomienke na čunovský európsky šampionát spred desiatich rokov o historicky prvej zlatej medaile v ženskej C1

Pred desiatimi rokmi získala na domácich majstrovstvách Európy vôbec prvú zlatú medailu pre šampiónku v tom čase novej kategórii C1Ž. „Spomínam si, že v Čunove bolo vtedy, ako zvyčajne, veľmi veľa divákov a bola vynikajúca atmosféra. Tiež si pamätám, že v deň finále som sa zobudila a necítila som sa fit. Bola som veľmi slabá a bolelo ma hrdlo. Pred jazdou som to však vytesnila z hlavy a aj vďaka divákom som išla na sto percent. Neskôr sa ukázalo, že som mala angínu a nasledujúce dva týždne som preležala v posteli s antibiotikami,“ oživuje si spomienky na historicky najúspešnejší šampionát slovenských vodných slalomárov Katarína Macová.

Bol veľmi špecifický, pretože sa konal na dvakrát. V pôvodnom májovom termíne ho zrušila vysoká hladina Dunaja, takže ani obávaná Niagara – skok v spodnej časti čunovskej trate – neexistovala. Vybavíte si, ako ste prežívali prvé chvíle po rozhodnutí o odložení ME?

„Pravdu povediac, bola som rada. Odloženie majstrovstiev Európy o niekoľko týždňov znamenalo pre mňa viac času na prípravu. Kategória C1 žien bola vtedy nová, originálny termín bol v máji a ja som sa jej venovala len od septembra. Takže dva mesiace tréningu boli pre mňa veľké plus.“

Následne prišiel august a s ním aj historicky najlepší výsledok Slovákov na európskom šampionáte. Vypádlovali ste vtedy dovedna deväť medailí, z nich bolo až päť zlatých a po dve strieborné i bronzové. Čo vám najviac utkvelo v pamäti?

„Doteraz si veľmi živo pamätám vyhlasovanie výsledkov a ako som prvý raz stála na stupni víťazov na vrcholnom podujatí. Ako znela slovenská hymna... Boli to obrovské emócie.“

Považujete to za najlepší výsledok v kariére?

„Určite nie. Bol to len prvý rok, keď bola kategória C1 ženy už oficiálne zaradená na všetkých vrcholných podujatiach. Väčšina európskych federácií bola spočiatku, nazvala by som to, konzervatívna. Mali sme veľmi prísne kritériá na zaradenie do reprezentácie a väčšina zväzov nevyslala žiadne pretekárky. Na čunovskom európskom šampionáte nás štartovalo len sedem. Svetová špička v C1 bola vtedy z krajín ako Austrália, USA i Kanada, kde malo ženské kanoe dlhoročnú tradíciu. Za môj najlepší výsledok jednoznačne považujem tretie miesto z čunovských majstrovstiev sveta o rok neskôr, a to už v plnej konkurencii. Tiež v Čunove som v roku 2012 vyhrala Svetový pohár a počas mojej kariéry som ešte bola aj dvakrát tretia v tejto prestížnej súťaži. Titul majsterky Európy bol však pre mňa výnimočný, lebo bol dvojnásobne prvý: pre mňa aj historicky.“

Máte medailu odloženú na špeciálnom mieste?

„Zvykla som mať všetky medaily z vrcholných podujatí vystavené v neveľkej vitríne. Keďže som sa však medzičasom odsťahovala na Nový Zéland a naši renovovali, ocenenia sú teraz bezpečne ukryté v niektorej zo škatúľ u rodičov.“

Špecifikum čunovského finále bolo, že všetky tri medailistky ste mali 50-sekundovú penalizáciu. V čom sa za uplynulých desať rokov zmenila táto nová olympijská disciplína?

„Veľmi dobre si na to pamätám a musím sa priznať, že ma to ešte stále štve. Doteraz si vybavujem, ako sa to presne stalo. Všetky medailistky sme nepochybne mali na to zájsť trať bez ,päťdesiatky'. Ako som už spomenula, naša kategória sa veľmi rýchlo posúvala vpred. Najmä na juniorských podujatiach bola kvalita aj kvantita veľmi skoro porovnateľná so ženským kajakom. To sa dnes premieta do výkonnosti na vrcholných seniorských podujatiach – majstrovstvách sveta a Svetových pohároch. Myslím si, že dnes je už rovnako ťažké vybojovať si titul majsterky sveta v ženskom kajaku aj kanoe.“

Do roku 2014 ste tvorili súčasť užšej svetovej špičky, následne ste pre zranenie ukončili pretekársku kariéru. Ako sa zrodilo vaše rozhodnutie odsťahovať sa na Nový Zéland?

„Začiatkom roka 2016 hľadali trénera pre najväčší vodnoslalomársky klub na Novom Zélande, v Taurange. V tom čase som pomáhala ako dobrovoľník s trénovaním mládeže v Športovom klube polície Bratislava. Po dvadsiatich rokoch pôsobenia v slovenskom vodnom slalome som nemala chuť realizovať sa naplno v tomto prostredí. Práca s mládežou ma však veľmi bavila, a preto som sa uchádzala o miesto v Taurange. Výberové konanie som nakoniec vyhrala. Zaviazala som sa na jeden rok, s tým, že zmluvu som mala na tri.“

Stále sa živíte vodným slalomom?

„Dva roky som trénovala mládež: v klube aj v projekte, ktorý u nás poznáme ako tréningové stredisko mládeže. Byť tréner je tu naozaj práca na plný úväzok. Mám na starosť približne dvadsať pretekárov a vediem šesť tréningov denne. S manželom sme sa len míňali, keďže som chodila domov po deviatej večer. Preto som už s trénovaním skončila. Momentálne sa venujem svojej pôvodnej profesii: pracujem ako programátorka.“

Dostanete sa ešte aj na vodu?

„Keď som ešte trénovala, jazdila som pomerne veľa. V súčasnosti si zajazdím nanajvýš raz týždenne. Dúfam však, že s predlžujúci sa dňami to bude viac. Keď nie som dlhšie na vode, sníva sa mi o jazdení, až kým si nejdem zapádlovať.“

Nerozmýšľali ste o tom, že by ste pokračovali v kanoistike na Novom Zélande?

„Seriózne som už pretekať určite nechcela. Vodný slalom sa nedá robiť polovičato, tréningu musíte venovať veľa času a energie. Myslím si, že nie je umenie len trénovať a vyhrávať, ale aj v správnom čase skončiť. Pretekanie ma však stále baví, občas sa zúčastním na domácich súťažiach. A ako správna turistka, jazdím na kajaku.“

Založili ste si na Novom Zélande rodinu?

„S manželom som sa zoznámila tu. Cez vodákov, aj keď on sám je nevodák. Alebo skôr bol, lebo teraz už jazdieva so mnou. Dokonca už má za sebou aj prvé preteky, ktoré zvládol bravúrne – bez päťdesiatky!“

Vidíte svoju budúcnosť v krajine u protinožcov?

„Ešte nevieme. Pravdepodobne áno, ale radi by sme prišli na pár rokov aj na Slovensko.“

Ste v kontakte so slovenským vodáckym svetom?

„Áno aj nie. Posledné tri roky sme mali to šťastie a boli sme v lete na Slovensku. Zakaždým som sa stretla s babami z lodenice a išla si niekoľko ráz zajazdiť do Čunova. Inak veľmi v kontakte nie som. Pravidelne však pozerám Svetové poháre a majstrovstvá sveta naživo na YouTube, takže som v obraze.“

Čo vám na druhom konci sveta najviac chýba?

„Rodina a čunovský kanál. Bratislava a Malé Karpaty. Inak to tu vcelku ujde.“ 

ČO BY BOLO KEBY...

Ako sa zrodila myšlienka vášho pokľaknutia do kanoe?

„Ďuro Minčík a Robo Orokocký mi koncom sezóny 2009 navrhli, či by som presedlala na kanoe. Malo byť totiž na olympiáde v Londýne. Súčasťou dohody však bolo, že som musela skončiť s kajakom a na sto percent sa venovať výlučne kanoe. Bolo to ťažké rozhodnutie, ale nakoniec som túto výzvu prijala. V septembri ma vyslali na trojtýždňové sústredenie, ktoré zabezpečovala Medzinárodná kanoistická federácia (ICF) v španielskom La Seu d'Urqell, kde som v podstate začala s C1. S odstupom času si myslím, že rozhodnutie úplne zanechať K1 nebolo až také šťastné. Obe disciplíny sa totiž navzájom dopĺňajú a veľa dievčat má vynikajúce výsledky v kajaku aj kanoe. Príkladom sú najmä Jessica Foxová, Mallory Franklinová, Kim Woodsová či české pretekárky. Na druhu stranu, kto vie, či by som napokon skončila na Novom Zélande?

KTO JE KATARÍNA MACOVÁ
NARODENÁ: 19. februára 1986 v Bratislave
KARIÉRA: začínala ako kajakárka, ale od roku 2010 sa naplno venovala už iba kanoe, so súťažením skončila v roku 2015 pre zranenie
NAJVÄČŠIE ÚSPECHY: MS – 2011 v Čunove 3. miesto, ME – 2010 v Čunove 1. miesto, SP – 2010 v Prahe 3. miesto, 2011 v Tacene 3. miesto, 2012 v Čunove 1. miesto

LUCIA ANTOLOVÁ, denník Šport
FOTO TASR/MICHAL SVÍTOK, ARCHÍV (km)