Milan Bílý: 3. prosince zemřel ve věku nedožitých 57 let Peter Nagy. Peter byl bývalým československým a posléze slovenským  reprezentantem ve vodním slalomu. V době studií v Praze byl do roku 1992 členem USK Praha (tehdy VŠ Praha). Na mistrovství světa v Tacenu 1991 získal spolu s Pavlem Přindišem a Lubošem Hilgertem bronzovou medaili z hlídek. Na OH v Atlantě skončil třináctý a na OH v Sydney dvanáctý. Zúčastnil se jedenácti ročníků světového poháru. V roce 1993 a 1999 se stal mistrem Slovenska.

Marcel Potočný: Faťko ma sprevádzal a usmerňoval pri slalome v podstate už od mojich žiackych rokov. Pamätám si, keď som asi ako 11-12 ročný žiak vyplával v prvej jazde jarných pretekov na Podbanskom, tak bol to práve on, čo ma premrznutého, rozplakaného a nahnevaného v autobuse prehováral, aby som sa obliekol späť do vodáckeho a išiel v tej kose asi 5°C aj druhú jazdu. Trvalo mu to síce chvíľku, ale jeho klasickými slovami: "Nič si z toho nerob, každý sme si svoje odplávali", sa mu podarilo ma presvedčiť. Bol to správny chlap a aj neskôr, keď už som bol v reprezentácii či už juniorskej resp. seniorskej, nikdy nemal problém mi pomôcť, pokecať si, odcoachovať, povedať svoj názor. Príde mi, že vždy bojoval za férovosť a to nielen v športe, ale aj v civilnom živote. Aj keď Faťko nemá vo svojej bohatej zbierke olympijskú medailu, navždy zostane v mojom srdci telom i dušou Pán športovec a ako veľká ikona bratislavského a slovenského slalomu. Marcel

Katka Macová (Nový Zéland): Faťko bol človek s chrbtovou kosťou. On sa nepozeral na to, koho si pohnevá a komu uľahodí. On sa vždy postavil na stranu spravodlivosti a bojoval za ľudí, za ktorými nikto nestál. Takto sa neraz postavil za mňa, či kajakárov - “outsiderov”. A aj pre túto vlastnosť si ho nesmierne vážim. V roku 2012 som ho poprosila, či by nebol mojím trénerom a on sa ma “ujal”. Faťko bol perfektný človek. Bol to dobrák od kosti, vždy ochotný pomôcť. Bol to lodeničný gavalier. Všetci sa máme čo od neho učiť. Faťko, budeš nám tu chybať, ale verím, dúfam, že sa raz - znova, stretneme tam hore.

Danka Mann Beňušová (z USA): Ahojte, Faťko bol môj tréner plus mínus od 2003 do 2012, strávili sme spolu veľa času na cestách, pretekoch a sústredeniach po celej Európe. Bol to úžasný človek, vždy sa o našu celú partiu staral a mali sme sa od neho veľa čo naučit, na vode, aj na suchu — bol to výborný športovec, dobrý človek, tréner a kamarát. Ešte ako členka Slávie UK, keď bol Faťko na vrchole jeho športovej kariéry, som po ňom zdedila v rámci klubu moju prvú karbon-kevlarovu loď v 1998 a bola som na ňu právom hrdá. Po skončení mojej juniorskej kategórie ma trénoval v Slávii UK a neskôr aj v ŠKP s prestávkami až do konca mojej slovenskej kariéry v 2012 (potom uz za USA). 

Keď spomínam na Faťka, mám veľa úsmevných a dobrých spomienok:

— ako bol vždy ochotný pomôcť, doniesť vodácke veci na zavolanie a medzi jazdami ochotný rýchlo opraviť zlomené pádlo/loď

— ako nechal Borisa šlapat hodinu vo Valstagni z tréningu v snehu v mokrých neoprénoch až na hotel, lebo bol pomalý pri prezliekaní (potom už bol vždy prvý oblečený)

— ako keď nás nahrával na tréningoch/pretekoch na kameru vždy vypol nahrávanie a zapol, až keď sme skončili jazdu a mali sme nahraté dlhé minúty, ako kýval kamerou a videli sme len zem a počúvali dialógy

— neskutočne veľa ním opravených pádiel a lodí, perfektný servis, vždy ochotný pomôcť

— ako nechal celý mikrobus plný ľudí čakať po tréningu v Čunove, lebo bol dobrý vietor a musel ísť surfovať (priority!)

— dlhoročné hecovačky v posilke, aj na vode

— ako nikdy nepovedal nie, keď sa chcel niekto odviezť na tréning do Čunova (aj keď nás tam bolo 15 v mikrobuse) 

— hodiny a hodiny, ktore sme strávili jazdením na divokej vode 

— v 2011 na sústredku pred ME v Augsburgu keď som doletela z USA a mala som jet leg tak sme hrali šnapsa celý večer a hovorím mu, že nepi 2L tej coca-coly a potom ráno hovoril, že celú noc nespal

— nespočetné jednodňové bežecké výjazdy na bežky aj s jeho mamou na Skalku alebo do Rakúska (a ako sa tam stratila a sme ju hľadali všetci)

— ako keď sme mu raz po treningu povedali, že sme ho nikdy nevideli pobozkať manželku a potom pred celým mikrobusom plným puberťákov Lenku prekvapene vybozkával

Faťko — budeš nám všetkým chýbať!

Úprimnú sústrasť celej rodine, myslíme na Vás a spomíname v dobrom! S pozdravom, Danka Mann Benusova

Ľubor Petro (Sancho): Ahojte, všetci sme smutní, ale dovoľte, aby som aj ja prispel pár spomienkami z mladosti na Faťka.

S Faťkom sa poznáme od základnej školy od 6. triedy, kedy k nám prišiel na ZŠ Tilgnerova, kde sa vyučoval anglický jazyk. Nechodili sme síce do jednej triedy, ale boli sme v jednom ročníku. Približne v tom čase sme začali chodiť aj do lodenice. Ako siedmaci sme boli spolu na školskom lyžiarskom kurze v Červenom Kláštore. Boli sme na izbe asi desiati a prvú noc po večierke sme sa na izbe všetci bavili a robili sme blbosti, ale Faťko chcel už spať (už vtedy bol zodpovedný). Asi o po noci niekto rozsvietil v izbe svetlo a Faťko zakričal: „Ktorý debil to zase rozžíha?“ a vo dverách stála učiteľka... Faťko, ktorý jediný chcel spať si to zlízol za nás všetkých. Na inej lyžovačke s Vojtom Potočným na Martinských Holiach Faťko prejazdil za pol dňa 100 Kčs a potom bez peňazí sedel a ohrieval sa v krčme, lebo peniaze na vlekoch sa rýchlo míňali. Zatiaľ čo ja som mal problém prejazdiť 20 korunovú permanentku za dva dni.

Z vodáckych akcií si spomínam na sústredenia s trénerom Vladom Vybíralom v Hlohovci, ktoré boli viac o srande a o stmelení kolektívu, ako o náročnom tréningu, kde sme sa vybláznili na zátoke, pri ktorej sme stanovali a zaobderali sa nácvikom eskymákov a rôznymi hrami na vode, ako aj jazdením na „Madunickom hučáku“, ako miestni nazývali neďalekú šlajsňu. Takisto si spomínam na akcie s ním na Pieninách ako napr. bol Zraz mladých vodákov. Pri ceste na Pieniny sme v autobuse hrali „Mäso“ (jeden si ľahne na brucho a zakryje si oči tak, aby nič nevidel a niekto z ostatných hráčov ho praští po riti a on potom háda kto to bol. Keď uhádne, ľahne si uhádnutý hráč). Hrali sme to na zadných sedadlách autobusu, kde mali niektorí položené ruksaky a kým ostatní na to došli, že sa im váľame po veciach, mali už rozmačkané všetky potraviny, paradajky. S Faťkom som mal kopu ďalších zážitkov či už v lodenici alebo na pretekoch, kde on bol ako vynikajúci pretekár a ja už ako rozhodca. Faťko, budeš nám všetkým moc chýbať. Sancho

Jirka Kratochvíl: Ahoj. Tak to je šok a je mi to moc líto. Takový mlaďoch. Kráťa

Milan Vollman: ďakujem za smutnú správu. V tom období som bol už dávno mimo diania, ale sledoval som v médiách úspechy našich vodákov, ich  vynikajúce výsledky, diplomy, ocenenia a tešil som za z nich. Bol to dobrý chlap. Nech mu dá Pán Boh odpočinutie večné. S úctou Milan Vollmann

Gaba Hochschornerová: Ahojte všetci, čo ste Petra /Faťka/ poznali, je nám to veľmi ľúto, že odišiel  náš dobrý kamarát, vždy ochotný pomôcť, keď bolo treba. Spomínam si na jednu udalosť, keď ma prišiel nahovárať Fero Chmelár do práce. Stáli sme na našom šlepe, deti sa naháňali okolo nás, nikdy nemali na sebe vesty, vždy som ich mala v merku, ale keďže som sa chcela sústrediť na náš rozhovor, obliekla som ich do záchranných viest. Na miestach kde boli bifle nebolo zábradlie, ale len reťaz, aby sa dalo manipulovať s lanami šlepu. Palino, keď cúval pred Zuzkou Petrovou, prepadol popod ňu a z tej výšky padol do Dunaja. Našťastie tam trénoval Peťo a ako zmoknuté kura ho vytiahol na kajak. Bolo to niekedy na jar, chlapci mali 3,5 roka. Ponuku od Chmelára som odmietla a užívala som si materstvo až do ich 5-tich rokov.  Faťko, ďakujeme za všetko čo si pre nás spravil. Budeš nám chýbať. Úprimnú sústrasť celej rodinke. Dievčatá držte sa. Gaba (dole Peťo s rodinou - leto 2021).

Mária Biksadská (treťorodená dcéra Sotákovcov): Spomínam na príhodu, keď som ako mladá pretekárka dostala novú loď od svojich rodičov. Hrdá a šťastná som robila prejazdy v čunovskom kohútiku, keď do mňa zrazu narazila iná bledozelená loď a prepichla mi tú moju skrz cez palubu aj dno. Nevedeli sme sa od seba oddeliť, podarilo sa nám to niekde až v Niagare. Vystúpila som a plakala na brehu. Faťko vystúpil zo svojej bledozelenej lode a bolo mu to tak ľúto, že pri mne ešte dlho potichu sedel a potom si zobral moju loď a o pár dní mi ju vrátil krásne zalepenú. Tú loď mám doteraz a zapláta na nej mi ho bude vždy pripomínať. Takisto ako moja nová prilba, ktorú som si od neho kúpila len pred pár týždňami, keď sme sa posledný raz spolu rozprávali a snívali, aké by to bolo, keby sme si spolu ešte mohli zajazdiť. Tiež si spomínam na chvíle, keď ma povzbudzoval na Behu Devínskou Kobylou, na prudkom stúpaní tzv. "Smrťáku". Spomínam na chvíle, keď sme spolu cvičili v lodenici, spomínam na chvíle, keď mi vo vraťákoch v Čunove radil ako mám jazdiť. Píšem za celú našu rodinu. Tak veľmi nás to mrzí, tak veľmi nám budeš chýbať. Nikdy na Teba nezabudneme. Maruška

Vojto Potočný: Máme veľa pekných zážitkov spojených z Peťovej tréningovej, pretekárskej, aj spoločenskej činnosti v klube. Uvediem len jeden príklad spolupráce s ním v ostatnom období, ktorý ho plne charakterizuje a hovorí za všetko. Ja: "Ahoj, Peťo, robíme nábor nových deciek do klubu, prosím ťa, súrne potrebujem 15 plávacích viest a 15 špriciek". Peťo: "Zajtra ti ich doveziem do lodenice na Švédoch"

Pavol Blaho (tréner rýchlostnej kanoistiky): Faťko, nikto Ťa ani inak neoslovoval, Tvoj odchod do vodáckeho nebíčka nás všetkých šokoval. S Tvojim otcom Jurajom učiteľom na Prír. fak. UK a mamičkou Máriou zubárkou (obaja zanietení športovci a funkcionári, mamička reprezentanka v orientačnou behu), sme žili neustále v športovom dianí. Vďaka Tvojmu otcovi Jurajovi, ktorý založil náročný vytrvalostný Beh Devínskou Kobylou, sme všetci vodáci behali a konfrontovali sme si svoju všeobecnú športovú vytrvalosť…

Táto kontinuita pokračovala s našimi lodeničnými  záľubami na jednom šlepe Prír. fak. UK, vtedy pod vedením tandemu Smatušík - Potočný a na druhom šlepe FTVŠ UK - Slávia UKB pod vedením Ladislava Čepčianskeho.
Jedni sa venovali vodnému slalomu a zjazdu a susedia rýchlostnej kanoistike. Vzájomne sme sa rešpektovali, fandili si, sledovali športové úspechy doma, aj vo svetovej konkurencii pod jednou strechou ICF. Neboli sme v rámci zväzu rozdelení na slalom a rýchlosť. V tom pramenila spoločná sila kanoistiky a tajomstvo sily rodín.
Na Vašom šlepe si bol formovaný nielen Ty, ale aj Tvoja budúca manželka, slalomárku Lenka. Vytvorili ste spolu krásnu vodácku rodinku a v tomto duchu ste vychovali aj Vaše dve krásne dcérky.

Faťko, ako si vyrastal v Karloveskej zátoke a na Dunaji, jazdil si na slalomke medzi bránkami okolo šlepu a na dunajských perejách, tiež na zjazdovke, som si Ťa aj ja všímal ako si pádloval. Závidel som Ti Tvoju slalomovú techniku jazdy, bravúrne zvládnuté eskimáky. Tiež som porovnával Tvoju techniku pádlovania na zjazdovke s pádlovaním našej techniky na rýchlostnom kajaku a spolu sme to konzultovali. Pre Tvoje medzinárodné napredovanie si veľmi rýchlo vystihol aj potrebu trénovať v ťažších podmienkach podobných náročnosti slalomových tratí ICF.

Tvoja cieľavedomosť, univerzálnosť, pokora bola vidieť aj na našich spoločných zimných sústredeniach  v Tatrách na bežkách, plavárni, posilňovni, hrách vo Fise na Štrbskom plese, kde sme sa často stretávali.
Neskôr si to všetko úspešne preniesol do svojej profesionálnej kariéry a nominoval si sa na OH 1996 do Atlanty, spoločne s Mirkom Stanovským. Ako jediný kajakár si nás reprezentoval na ďalších OH v Sydney´2000.

Je dobré, že medzi touto Tvojou  profesionálnou športovou kariérou si nezabúdal aj na svoje vzdelanie.

Vysokoškolské vzdelanie získané v Prahe a pretekanie v Slávii VŠ Praha s českou špičkou kajakárov, pozitívne vplývali na Tvoje ďalšie smerovanie a životný štýl. Po rozdelení ČSSR  si bol ako prvý zaradený do AŠK Dukla Banská Bystrica s profesionálnou športovou prípravou v Liptovskom Mikuláši. Tam si sa ocitol v spoločnosti Cibákovcov, Zdenka Kusa, Petra Mráza, Elenky Kaliskej, čo Ti dalo ďalší impulz v Tvojej profesionálnej príprave.

Po skončení Tvojho aktívneho  pretekárskeho účinkovania si pokračoval v trénerskej práci a pomáhal  si zabezpečovať akcie zväzu. Mal si dobré srdiečko, zabezpečoval si vodákov kvalitným športovým výstrojom.
Vždy si všetko spoľahlivo vybavil a to sme si na Tebe najviac vážili. Ešte veľa vecí sme chceli s Tebou dotiahnuť, ale žiaľ osud nám to nedoprial. Faťko, aj keď sa teraz s Tebou lúčime, vedz, že vždy sme Ťa mali a máme veľmi radi a že navždy ostaneš v našich srdciach. A že tak, ako si Ty pomáhal nám, je teraz na nás, aby sme my pomohli Tvojej krásnej rodinke. S pozdravom a úctou Pavel Blaho

Manželka Lenka Nagyová: Ďakujeme všetkým. Lenka s rodinou

PAMÄTNICA PETRA NAGYA