V rozhovore pre Slovenský športový a olympijský výbor sa vrátila k svojim prvým pretekom, opísala svoj bežný tréningový deň a prezradila, ako sa jej darí skĺbiť šport a štúdium.

Od útleho veku ju starí rodičia brávali na splavy Hornádu a Dunajca. Rieky splavovali aj jej rodičia, a tak sa Zuzana Paňková rozhodla pre vodný slalom. Členka Juniorského olympijského tímu obdivuje viacerých slovenských legendárnych jazdcov na divokej vode a je pre ňu ťažké mať len jeden vzor. Od každého z nich sa snaží niečo naučiť.

Ako si sa dostala k vodnému slalomu?

Od útleho veku ma starí rodičia brávali na splavy Hornádu a Dunajca, kde som si to parádne užívala. Navyše, môj strýko (v tom čase 13-ročný) trénoval v športovom klube TJ Slávia UVLF v Košiciach pod vedením Petra Murcka. Babka ma brávala na jeho tréningy. Keď som mala šesť rokov, pán tréner mi navrhol, aby som si tréning vyskúšala. Odvtedy je vodný slalom súčasťou môjho každodenného života.

Aj ocko a mamka splavovali rieky ako turisti, takže moje rozhodnutie prijali pozitívne a od začiatku ma podporovali. Spočiatku ma na súťažiach sprevádzali zväčša starí rodičia. Rodičia mi však vždy držali palce a ak boli so mnou na súťaži, tak aj hlasno povzbudzovali.

Čo bolo pre teba v začiatkoch najnáročnejšie?

Najnáročnejšie bolo prekonať strach z divokej vody, lebo tréningy som mávala na mierne tečúcej (takmer stojatej) vode. Za divokou vodou som musela cestovať na sústredenia mimo rodného mesta.

Pamätáš si na svoje prvé preteky?

Prvé preteky, na ktoré si pamätám, boli v Dolnom Kubíne v roku 2012. Ako sedemročná som jazdila na lodi po Elene Kaliskej s nádherným delfínom na prednej palube, s ktorým som viedla debaty počas dlhého čakania na štarte. Z pretekov si najviac pamätám na vyhlásenie výsledkov, kde som ako najmladšia účastníčka získala obrovský kornút sladkostí.

Zažila si počas doterajšej kariéry moment, keď si chcela so športom skončiť? Ak, áno, čo bolo dôvodom, že si pri vodnom slalome ostala?

Zatiaľ nie. Držím sa rady môjho trénera, ktorý hovorieva, že v športovom procese je viac dní, keď sa nedarí. Ale napriek tomu treba dať do toho všetko a nájsť na danej situácii vždy niečo pozitívne.

Mohla by si opísať, ako vyzerá tvoj tréningový deň?

Počas školského dňa trénujem poobede. Tréning začínam rozcvičkou, rozbehaním sa, prípadne bicyklovaním. Potom idem na vodu. Rozpádlujem sa a 45 minút sa venujem buď technike, výbušnosti, alebo zlepšovaniu kondície.

Po tréningu na vode idem do posilňovne. Večer v domácom prostredím robím strečingové cvičenia a venujem sa školským povinnostiam.

Darí sa ti skĺbiť šport a štúdium?

Navštevovala som ZŠ Park Angelinum 8 v Košiciach. V septembri nastupujem na Gymnázium sv. Tomáša Akvinského v Košiciach. Doteraz som nemala problémy so školskými povinnosťami. Na sústredenia si nosím notebook a pán tréner mi vytvára v dennom harmonograme priestor na štúdium. Nie je to jednoduché, ale vďaka podpore a tolerantnosti učiteľov, pomoci spolužiakov som to úspešne zvládala.

Čo považuješ za tvoj najväčší úspech?

Za môj najväčší úspech zatiaľ považujem štvrté miesto v kategórii K1 na majstrovstvách sveta v Krakove, ako aj striebornú medailu z hliadok 3xC1 z rovnakého podujatia.

Aké sú tvoje ciele do budúcna?

Úspešne reprezentovať našu krajinu na svetových a domácich podujatiach. A ako každý športovec, mojím najväčším cieľom je účasť na olympijských hrách.

Máš nejaký športový vzor?

Slovensko má veľké množstvo legendárnych jazdcov na divokej vode a je ťažké mať len jeden vzor. Všetkých si vážim a obdivujem. Od každého z nich sa snažím niečo naučiť.

Ako vnímaš projekt Juniorského olympijského tímu?

Projekt vnímam veľmi pozitívne. Podpora začínajúceho športovca je kľúčová pre jeho možnosť profesionálneho rozvoja. Členstvo v Juniorskom olympijskom tíme mi pomohlo nielen po finančnej stránke, za čo som v čase tejto pandemickej situácie veľmi vďačná, ale aj sa zviditeľniť v médiách. Chcela by som vyzdvihnúť aj skvelú spoluprácu s mentálnym trénerom Adamom Kocianom.

olympic.sk
FOTO PAVOL UHRIN