Kariéra po kariére: Bývalá kajakárka a olympionička Jana Dukátová zužitkováva skúsenosti z divokej vody do rozvoju mladých slovenských reprezentantov

Vodná slalomárka Jana Dukátová zažila športovú kariéru par excellence. Bratislavská rodáčka vyhrala ako 23-ročná v roku 2006 majstrovstvá sveta a v roku 2010 sa stala dokonca historicky prvou majsterkou sveta v kategórii canoe ženy. Reprezentovala Slovensko na olympijských hrách v Londýne 2012 a Rio de Janeiro 2016 a 17 rokov bola súčasťou slovenskej reprezentácie. I keď sa po majstrovstvách sveta na domácej vode rozlúčila s publikom a športovou kariérou, pri divokej vode ostala a nasadla na novú kariérnu vlnu.  

Rozlúčka s kariérou športovca

V septembri 2021 si sa rozlúčila so slovenským publikom na domácej vode v Čunove po semifinálovej jazde. Čo si prežívala v momentoch, keď si posledný krát zabrala pádlom, zamávala publiku a odložila loď do hangáru?

„Dojazd semifinálovej jazdy bol emotívny. Keď som prišla do cieľa uvedomila som si, že to bolo posledný krát kedy som pretla cieľovú líniu. V duchu som si povedala, že táto etapa je za mnou. Bola som na koniec dobre pripravená, pretože som plánovala skončiť už skôr, no kvôli pandémii a odloženej olympijskej nominácii do Tokia sa to celé natiahlo. Bola som s rozhodnutím o konci kariéry vyrovnaná a spokojná a taká som dodnes.“

Na ako dlho si odložila pádlo?

,,Úplne som vypla. Išla som zo 100-percentného nasedenia, ktoré bolo k majstrovstvám sveta, na nulu. Fyzicky si telo oddýchlo a zregenerovalo sa. Na divokej vode som vlastne odvtedy ani nejazdila a trošku sem tam si sadnem rekreačne na tichú vodu.“

Počas kariéry si riešila množstvo zranení. Ako bolo tvoje telo fyzicky zdevastované po ukončení kariéry a ako sa ti podarilo zregenerovať ho?

„Fyzické opotrebovanie môjho tela už bolo dosť veľké. Vedela som, že keď skončím môj svalový tonus ochabne a môžu prísť ďalšie problémy. Aj tak bolo. Telo jednoducho  prechádza veľkou zmenou, keď je 20 rokov vo fyzickom nasadení, v jednostrannom zaťažení a následne svalový korzet popustí. 

Ako vnímaš celkovo tvoju športovú kariéru? Na čo si najviac hrdá a čo by si naopak najradšej vymazala z pamäti?

„Dosiahla som viac ako som čakala. Ušla mi jediná trofej a to olympijská medaila, aj keď len o vlások. Ale beriem to ako fantastickú životnú etapu a vždy som si vravela, že mojim cieľom po skončení kariéry je nájsť si profesiu, ktorá ma bude rovnako baviť ako šport. Medzi to, čo si okrem medialí najviac cením boli roky 2009, 2010 a 2011 kedy som takmer tri roky bola svetovou jednotkou a bola som tá, od ktorej sa chodili učiť ostatní.  To bolo niečo, čo nebolo výsledkom jedných pretekov ani jedného roku, ale výsledok dlhoročného úsilia. A ak by som mala niečo vymazať, tak by to bol rok 2012, kedy sa začali moje problémy s chrbticou. Bolesti boli asi to najmenej. Keď som prišla po zime na vodu, nebola som schopná robiť veci, ktoré boli pre mňa roky samozrejmosťou. Stratila som balans a schopnosť ovládať loď. Dostávala som sa do situácií kedy som sa pomaly išla prevrátiť vo vraťáku. Blížila sa olympiáda, očakávania boli veľké, ale ja som nemohla na vode urobiť nič z toho, v čom som dovtedy bola jedna z najlepších. Bolo to veľmi frustrujúce, náročné a v podstate zvyšok kariéry som bojovala, aby som sa z toho dostala. Vďaka fyzioterapeutom a mojej každodennej práci na zlepšení stavu som mala ešte svetlé okamžiky, dokázala som ešte získať medailu z MS alebo vhrať Svetovy pohár ale už nikdy to nebolo ono, už som to nebola ja.

Čo si sa naučila o svojom tele počas športovej kariéry? Čo telo športovca musí zniesť a kam až je schopné dôjsť?

„Top športovec potrebuje dokonale poznať a ovládať svoje telo. Dokonale precítiť pohyb, vedieť si uvedomiť, ktorý sval aktivujem, ktorý vypínam. Vedieť odhadnúť únavu. Vedieť si povedať kedy áno a kedy už nie. Vedieť odhadnúť možné zranenia. Skrátka naučiť sa vnímať. Keď sa to snaží robiť od malička, tak získava na sebe skúsenosti. Ak má navyše možnosť robiť s fyzioterapeutom, či doktorom, učí sa o to rýchlejšie. Rovnomerne vyvinutá postúra a silný core sú základným predpokladom pre efektívny pohyb, maximálnu silu a dlhú kariéru bez zranení. Telo športovca je ako monopost, dokonale funguje iba ak všetko do seba zapadá.“

Kariéra po kariére

Kedy si sa začala obzerať a dostala chuť a impulz do ďalšej kariéry a kam viedli tvoje kroky?

Prečo ťa zaujal práve smer manuálnej terapie?

„Tým, že som čelila rôznym zraneniam a problémom, väčšinou vyplývajúcich zo svalovej dysbalancie, tak som už počas kariéry mala možnosť riešiť mnohé problémy na sebe. Ako športovec som sa vedela dostať k dobrým fyzioterapeutom u nás aj v zahraničí, ktorí mali skúsenosti z rôznych oblastí. Učila som sa na sebe a v praxi a teraz, keď som sa rozhodla vybrať týmto smerom aj profesne, tak som sa pustila viac aj do teórie. A krásne mi tá teoreticko-praktická skladačka do seba zapadá. Spätne som aj trochu vďačná za svoje zranenia a problémy, pretože každé ma posunulo ďalej a ukázalo mi ako v tele všetko so sebou navzájom súvisí.

Čo všetko si absolvovala z teoretickej oblasti, aby si bola manuálnym terapuetom?

„Ako prvý som si musela urobiť akreditovaný masérsky kurz, ktorý končí skúškou na Fakulte telesnej výchovy a športu. Ten je zameraný na praktickú, ale aj teoretická časť a anatómiu. Následne som sa pustila do dlhodobejšej série kurzov v Anglicku, vedených Johnom Gibbonsom, ktorý ako osteopat, učitel na Oxforde a autor viacerých kníh má navyše veľa skúseností aj so športovcami.“

Momentálne si sa pridala k pretekárom, ktorí si vybrali na svoju zimnú prípravu brazílske Rio. Aký bol návrat do olympijského mesta plného spomienok na smolné štvrté miesto? Čo si za dni v Riu navnímala? Aké bola tvoja úloha v rámci pomoci našim reprezentantom?

„Bolo to veľmi príjemné. Nemyslela som si, že sa ešte do olympijského areálu Deodoro niekedy vrátim. Bez tribún a olympijskej atmosféry bol teraz areál samozrejme iný, ale za to pokoj, ktorý tam panoval  robil ideálne podmienky na prípravu. Pre piatich mládežníckych reprezentantov som zabezpečovala okrem každodennej masáže a terapie aj kompenzačné tréningy v posilňovni. Snažili sme sa zamerať na svalovú rovnováhu, na uvolnenie partií preťažených z pádlovania a aktivovanie aj opačných svalových skupín. Tak aby na vode dokázali odpádlovať čo najviac s minimálnym rizikom preťaženia a zranenia. Je to veľmi individuálna práca, u kždého trochu iná a to ma veľmi baví.“

V roku 2023 budeš stálou súčasťou športovo-metodickej komisie Slovenskej kanoistiky a budeš pomáhať mladým slalomárom, nielen praktickými skúsenosťami a radami, ale aj v oblasti terapie a regenerácie. S akými cieľmi a ambíciami ideš do tejto sezóny a projektu?

„Metodické výjazdy sú jednodňové workshopy v jednotlivých mestách a kluboch určených pre pretekárov, ich rodičov a trénerov s cieľom prinisť do tréningového systému nové imputy a vzdelávať deti už od žiackeho veku. Jednou z tém v tomto roku bude aj dôraz na správny rozvoj ich tela a postúry, aby nedochádzalo už v mladosti k preťažovaniu a aby zo svojho tela v budúcnosti vyťažili maximum. Chcem posunúť ďalej praktické skúsenosti a rady z mojej 20-ročnej profesionálnej kariéry medzi juniorov, alebo aj mladších pretekárov, ktorí sú úplne na začiatku kariéry a majú šancu vybrať sa správnou cestou. Na workshopoch môžu skonzultovať témy, ktoré ich zaujímajú.“

Ktoré sú podľa teba najväčšie úskalia našich juniorov a mládežníkov v príprave?

„Myslím si, že to čo potrebujú je rovnováha medzi zaťažením na vode a na suchu. Každá veková etapa má svoje špecifiká v príprave. Nepopierateľne potrebuje pretekár odjazdiť nespočetný objem hodín na vode, aby získal techniku, cit, skúsenosti a tieto hodiny sa nedajú oklamať. Na druhú stranu vidím, že podceňujeme prípravu na suchu. Práve tam dokážeme nielen kompenzovať to, čo sa na vode preťažuje, ale najmä zlepšovať tie schopnosti a parametre, ktoré sa na vode veľmi ťažko vybudujú.“

Neťahá ťa to niekedy ešte zapretekať si na divokej vode?

„Ťahá ma to veľmi sadnúť si na vodu. Keď som prišla do Ria, v prvý moment som chcela zobrať kajak a ísť. Tento rok v Čunove si určite rekreačne zapádlujem, ale len v rámci tréningu.“

Tip na záver

Ak by si mala dať cennú radu do života našim juniorom. Aká by to bola na základe tvojich dlhoročných skúseností?

„Športový výkon ovplyňuje veľa faktorov. Ak by už v juniorskom veku vedeli do tréningu postupne tieto “drobnosti” zaraďovať, vráti sa im to keď to budú najviac potrebovať. Regenerácia, mentálna príprava, stravovanie, kompenzačné cvičenia... Zlepšovať sa po všetkých stránkach, ale nestratiť pritom radosť z toho čo robia.“

Text: Andrea Zererová / Foto: archív Jany Dukátovej, redbull.sk