Pri príležitosti 85. výročia založenia Vodáckeho klubu Tatran Karlova Ves vyspovedala Andy Zererová nielen zástupcu staršej generácie, Tamba, ale aj zástupcu tej mladšej, úspešného pretekára, medailistu z majstrovstiev sveta i Európy, Samuela Baláža.

Nová kapitola do Zátoky šampiónov

Príbehy vodáckych šampiónov z našej nenápadnej Karloveskej zátoky píšu ďalšiu kapitolu. Keď trojnásobní olympijskí víťazi vo vodnom slalome bratia Peter a Pavol Hochschornerovci krstili svoju biografiu s názvom Zátoka šampiónov malý Samko sa na nej ako vyhúkaný nováčik plížil popri brehu. Keď sa loď prevráti netreba aspoň ďaleko plávať. Z malého dlhovlasého blonďáčika, ktorý sa nápadne podobal na sympatickú kreslenú postavičku Mauglího z Knihy džungle vyrástol korunný princ úspešných vodákov z našej Zátoky a keby mu omielaná pandémia koronavírusu neskrýžila olympijské plány už dnes by spokojne odfukoval na novom Tatraňáckom pontóne po úspešnej sezóne. Snáď by sa aj na viac ako minútku ponoril do sviežej dunajskej vody. Ak by sme hľadali najzimomravejšieho člena Tatranu, isto by bol na popredných priečkach tých, ktorým sa do vody nechce ani v najteplejších dňoch roka. Azda i preto sa ako 12-ročný rozhodol pre rýchlostnú kanoistiku. Vodný slalom, ktorý trénoval jeho otčim Juraj Halama sa mu zdal príliš adrenalínový a do studených tatranských riek by sa mu zaiste nechcelo s takou vervou akou sa  zahryzol do hladkej vody.

,,Mama pracovala v kaviarni v zátoke, kde sa spoznala s priateľom, ktorý bol trénerom vodného slalomu,“ spomína Samo na svoje vodácke začiatky. ,,Chceli ma začleniť do klubového kolektívu. Na vodný slalom som sa trochu bál, zdal sa mi príliš adrenalínový a tak ma zapísali do Tatranu k trénerke Helenke Skovajsovej. Prvé preteky som odjazdil na minikajaku v rámci akcie Leto s kajakom.“ Od Helenky Skovajsovej si ho zobral do tréningovej skupiny Andrej Wiebauer. Náš úspešný kajakár, ktorý vie čo obnáša vrcholová kanoistika na svetovej úrovni. ,,Počas základnej školy som chodieval na tréningy, no motal som sa a moc sa mi nechcelo. Aj moje výsledky tak vyzerali. Keď som mal 15 rokov prešiel som k Anďovi a pomaličky sa zlepšovali aj výsledky, moja vášeň a zanietenosť, čo prinieslo ovocie a začalo sa mi dariť na medzinárodnej úrovni. Anďo ma ako tréner vyformoval nielen čo sa týka športu, ale aj osobnosti.“ Generačná harmónia podľa šablóny.

Pochádza zo skromných pomerov a nikdy nemal na ružiach ustlané. Kým niektoré deti majú dnes najlepšiu výbavu a ešte ani poriadne v lodi nevedia sedieť, Samo si každý kúsok svojho úspechu tvrdo vydrel. Jednu z prvých pretekárskych lodí si napríklad „vyjazdil“ v klubovej Tatraňáckej súťaži. ,,Keď som mal ísť na sústredenie do Chorvátska mama musela zvažovať, či zainvestovať a vtedy ma aj starší chalani z Tatranu ako napríklad Ľubo Nemec podporili.“

Netrvalo dlho a Samo sa dostal do pozornosti reprezentačných trénerov. Súhra talentu i náhody zariadila, že už ako 19-ročný sedel v seniorskej posádke K4 na vrcholovom podujatí. ,,Na svetovom šampionáte v Račiciach v roku 2017 sa kvôli nabitému časovému rozpisu nestíhalo presadnúť z K2 do K4. Vďaka tomu sa uvoľnili v káštvorke dve miesta a mne dali tréneri šancu. Boli sme piaty na kiláku. Rok na to sme boli druhí na Európe a na K2 sme mali medailu na svete do 23 rokov.“ V prvých seniorských rokoch, kedy sa väčšinou pretekári snažia vôbec zorientovať na domácich kvalifikačoch, sa Samo už mohol pýšiť medailou zo seniorského svetového šampionátu. Na majstrovstvách sveta 2018 v portugalskom Montemor-o-Velho dopádlovala naša K4 na druhom mieste.

Kanoistická formula 1

Súboj štvorkajakov – to je vari najkrajšie a najvzrušujúcejšie divadlo, aké vodácky šport ponúka. Keď štyri dvojlisté pádla rozkrútia svoj mlynček a loď trieli dvadsať kilometrovou rýchlosťou za hodinu na vlastný pohon, voda vôkol vrie. Sú to fofry. Pastva pre oči. Štvorkajak je kanoistická formula jeden napísal Anton Zerer v knihe Slovenský Olymp. A Slovensko je v nej extratrieda.

História odchovaných Tatraňákov, čo sa premleli v reprezentačnej káštvorke, ponúka zaujímavé súvislosti. Vôbec prvá olympijská skúsenosť sa viaže k bývalému predsedovi Tatranu Ľubomírovi Kadnárovi. Na mníchovskej olympiáde 1972 zasadol ako jediný Slovák do československej lode, ktorú vtedy „háčikoval“ náš najlepší kajakár Ladislav Souček (federálna K4 skončila deviata). Práve v olympijských dňoch sa karloveskému vodákovi, po ktorom pomenovali nábrežie v dunajskej zátoke, narodil syn Juraj. Ten prekvapil o necelé dve desaťročia spolu s Róbertom Erbanom na svetovom šampionáte 1991 v Paríži bronzovou medailou v dvojkajaku na desať kilometrov. Zo sympatickej spolupráce s trénerom Pavlom Blahom vznikla polovica nášho barcelonského olympijského štvorkajaku (1992), ku ktorej pridal Souček v pražskej Dukle zo svojej tréningovej skupiny dvoch Komárňancov Attilu Szaboá a Juraja Turzu. Dvaja bývalý reprezentanti poskladali po dvadsiatich rokoch ako tréneri posledný československý štvorkajak s čisto slovenským obsadením, ktorý vyplával do barcelonských olympijských vôd. Bola to skvelá voľba a silná posádka. Zažila strhujúce finále no s trpkým koncom. Naše kvarteto sa už videlo na stupni víťazov. Chvíľku tam aj zásluhou zmätenej svetelnej tabule žiarilo, no korekcia neoficiálneho výsledku ich nadšenie schladila. Austrálska špička sa vo fotofinši objavila na cieľovej čiare o 9 stotín sekundy skôr ...

Práve na austrálskej olympiáde Sydney 2000 sa do zloženia štvorky ako náhradník dostal Andrej Wiebauer, odchovanec Tatranu pod dohľadom Gaby Hochschornerovej, a K4 dopádlovala opäť na 4. mieste. Smolné olympijské zemiakové umiestnenia prelomila azda najznámejšia K4 v zložení Michal a Richard Riszdorferovci, Erik Vlček a Juraj Bača, keď na olympiáde v Aténach 2004 siahla konečne na olympijskú medailu – bronzovú. Kým iní by skákali meter dvadsať Komárňanci vysadali z lode zo sklonenými hlavami. Aténsky štvorkajak ťahal pred olympiádou na svetových podujatiach dlhú sériu neporaziteľnosti. Od roku 2001 vyhral všetko čo sa len dalo. Na olympiáde v Pekingu 2008 sa v posádke vystriedali Jurajovia – Baču nahradil Tarr a štvrokajak dopádloval za prekvapením - Bielorusmi na striebornej priečke o 879 tisícin sekundy. Pred londýnskou olympiádou 2012 tím v dusnej atmosfére opustili tréneri Pavol Blaho aj Tibor Soós a mesiac pred štartom z úspešnej štvorky vypadli bratia Riszdorferovci. Vzhľadom na to, že na vytvorenie novej posádky s Petrom Gellem a Martinom Jankovcom zostalo málo času, bolo šieste miesto celkom lichotivé. Experiment sa vydaril v Riu 2016. Prvý raz sadli spolu pätnásť mesiacov pred olympiádou. Medzitým stihli vyhrať majstrovstvá sveta i Európy. Starí harcovníci Erik Vlček a Juraj Tarr pribrali do lode mladíkov Denisa Myšáka a Tibora Linku a na brazílskom vodáckom štadióne Lagra vrátili lesk našej vlajkovej lodi striebornými medailami.

Háčik má v nohách kormidlo, v rukách rytmus a tempo

Po zranení Denisa Myšáka sa hľadal vhodný kandidát na háčika a Samo padol do rany. ,,Keďže som „háčikoval“ už na medzinárodných podujatiach do 23 rokov, tréneri si ma všimli. Skúšali to aj v Vlčekom na háčiku, no nesedelo to. Nehralo to. Možno je výhoda, že som takmer o 10 kilo ľahší, mám rýchle ruky vo vode a loď viem dobre odpichnúť a dať jej svižný štart. Viem sa rýchlo odlepiť. Mám navrch v rytmike pádlovania a mám dobrý švih. Rytmus a tempo akým viem udržať na trati frekvenciou dáva lodi záber, keď hovoríme, že ide zadarmo.“ Na každej pozícii v káštvorke musí sedieť špecifický charakter. Nestačia štyria silní kajakári. V lodi musí byť súhra. Do správnej diery posadiť správnu osobnosť. Takmer tímová súťaž. Žiadni individualizmus.

Fascinuje ho nemecká technická dokonalosť a inovácie. ,,Na Nemcov sa v tomto smere nechytáme. Sú najlepší a majú premakaný systém. Trénujú v špeciálnej krytej hale s prúdom  a analyzujú úplne všetko. Vedia presne povedať koľko Wattov robia zábery na jednej, či druhej strane. Na každom šampionáte majú desiatky odborníkov, ktorí majú vo svojej náplni práce iba zbieranie dát.“ No ako múdro vraví zostavovateľ a tréner najúspešnejšej slovenskej štvorky Tibor Soós kanoistika nie je matematika a K4 je najmä o vzťahoch. A aká je momentálne nálada rok pred olympiádou v Tokiu v tej našej? ,,Robíme to čo nás baví, sme super partia, cestujeme po svete na sústredenia do Ameriky, do Talianska do Španielska a keď sa darí a sú výsledky je to super pocit.“

Samo má obrovský potenciál zbúrať všetky rekordy a dosiahnuť na mnoho jagavých placiek zo svetových podujatí. ,,Dopredu ma ženú výsledky. Mám stále kam rásť. Určite je mojou  veľkou motiváciou kvalifikácia na olympiádu a medaila na olympiáde a, samozrejme, zbierať ďalšie cenné kovy na svetových, či Európskych šampionátov. No najmä mám tento šport rád a baví ma to.“ Jeho život sa uberá smerom profesionálneho športovca – je jeden z mála, ktorí sa dokázali prehupnúť z juniorskej kategórie rovnými nohami do športového strediska ŠKP Bratislava a seniorského manšaftu. Vedel by si svoje životné smerovanie predstaviť inak ako v profesionálnom športe? ,,Kancelársku prácu si neviem predstaviť, ale určite by som sa uchytil aj v iných športoch. Moja mama závodne plávala, no vtipkovala, že to by mi nikdy neurobila. Bola by to asi dosť nuda celý deň pozerať na kachličky v bazéne. No na fakt, že nie som plavec, plávam celkom rýchlo. Na základnej škole som hral volejbal, možno aj to by mi išlo. V každom prípade kanoistika mi učarovala. V lete pádlujeme a v zime plávame a bežkujeme. Je to pekný a rôznorodý šport.“

Olympijský debut v nepárnom roku

Azda za „normálnych“ okolností by sme dnes oslavovali jeho olympijský úspech, no olympiáda v Tokiu bola kvôli pandémii koronavírusu presunutá o rok na august 2021. Nevídané. Niečo čo olympijská história nepamätá a snáď už nikdy nenapíše do svojich historických análov. ,,Na začiatku tohtoročnej jarnej prípravy sme vycestovali do Turecka. Už vtedy nám odporučili aby sme si kúpili respirátor pre vlastnú ochranu. V Amerike začali byť veci seriózne. Po aklimatizácii sme iba týždeň trénovali a nebolo jasné, či sa domáca kvalifikácia uskutoční. Po návrate na Slovensko nám vytvorili karanténne podmienky v komárňanskej lodenici. Je to určite demotivujúce pre športovcov a v tréningu sme poľavili. No po návrate z Komárna som začal opäť makať pod vedením Anďa Wiebauera.

V Tatrane prežil dekádu – od minikajakára až po svetového medailistu a keďže býva v ubytovni Univerzity Komenského do svojho domáceho klubu to má doslova „na skok z balkóna“. Čo by zaprial Tatranu k jeho 85ke? ,,Nech sa Tatranu darí hľadať deti, ktoré budú jazdiť na vode, bude ich to baviť a z ktorých vyrastú úspešní športovci ako som ja. A nech je tu vždy zábava a príjemné prostredie.