Vojenská uniforma už nie je len slávnostný šat bývalého kanoistu MATEJA RUSNÁKA

Zo slovenských kanoistov na hladkej vode sa najlepšími výsledkami na regatách pod piatimi kruhmi môžu pochváliť Slavomír Kňazovický a Ľubomír Hagara. Prvý z nich si dokonca vybojoval v C1 na 500 metrov striebro v Atlante 1996 a v tej istej disciplíne finišoval na 5. pozícii v Sydney 2000 (a štvrtý bol už ako čs. reprezentant v Barcelone 1992). Meno druhého sa skvie na rovnakom 5. mieste v C1 na 200 metrov v Londýne 2012.

Obaja boli trénermi Mateja Rusnáka, ktorý takisto ako oni zaberal na vode jednolistovým pádlom. Tento ich zverenec sa najviac priblížil k účasti na olympijských hrách v Riu de Janeiro 2016. Nie síce úplne priamo, keďže na majstrovstvách sveta v Miláne 2015, kde bola hlavná olympijská kvalifikačná regata skončil v C1 na 1000 metrov až na 3. mieste v B-finále, čo v celkovom hodnotení pre vtedajšieho zverenca Slavomíra Kňazovického znamenalo 12. pozíciu. Ani májová európska kvalifikácia v Duisburgu 2016 nevyšla Matejovi Rusnákovi podľa želania, dopádloval na 5. mieste.

Zaiste najmä jeho výsledky sa zaslúžili o to, že Slovensko zakrátko dostalo aj kanoistickú miestenku do Ria de Janeiro od Medzinárodnej kanoistickej federácie (ICF), ktorú už-už držal v rukách práve Matej Rusnák. „Vedenie nášho zväzu rozhodlo, že o pridelenú miestenku na brazílsku vodu treba zabojovať. Zaskočilo ma to, už som ledva trénoval, keďže Rio bolo v nedohľadne. Improvizovaný ,rozstrel’ v Nimnici s Vincentom Farkasom som prehral. Všetci akoby zabudli na moju dlhodobú výkonnosť, a tiež aj na možnosť sa ešte poriadne pripraviť na olympiádu, do ktorej chýbali zhruba dva mesiace,“ spomína na smutný rok 2016 rodák z Trnavy (5. mája 1988), ktorý však vyrastal v Piešťanoch.

VZOROM MU BOL OTEC

K rýchlostnej kanoistike sa tam nedostal náhodou, ba ani preto, že vo svetoznámom kúpeľnom meste má tento šport tradíciu a vychoval aj niekoľko úspešných reprezentantov. Vzor bol preňho otec Pavol. „Obdivoval som, čo na Váhu dokáže. On pádloval, ja som šiel popri rieke ako dieťa na malom bicykli. Páčilo sa mi takisto, že patril medzi osobnosti v lodenici. Tam ma posadili do minikajaku, v ktorom som robil pádlom prvé zábery,“ hovorí o svojich začiatkoch.

Zvolil si však náročnejšiu loď, kanoe. Mal asi desať rokov, keď mu otec ukázal ako sa v kanoe kľačí a dovolil mu, aby to skúsil. Keďže sa neprevrátil do vody, čo zväčša sprevádza prvé pokusy začiatočníkov, bolo rozhodnuté. Stal sa kanoistom.

Dlho ho trénoval otec, ktorý dozeral aj na zábery dcéry Veroniky, o dva a pol roka staršej sestry „malého“ Maťka. Tá síce skúsila i jachting, ale ako mladučká zaberala aj v kajaku, neraz i s rovesníčkou Ivanou Kmeťovou v K2.

Otec, keďže mal svoje pracovné povinnosti a nemálo starostí aj s výstavbou rodinného domu, sa už nestíhal naplno venovať svojmu synovi. Ten, keďže patril medzi najlepších kanoistov na Slovensku, sa stal členom strediska vrcholového športu Ministerstva vnútra SR, pričom mu z neho umožnili, aby jeho základňou boli Piešťany. „V takomto móde prípravy som na sebe necítil po niekoľkých rokoch dostatočný progres, skôr stagnáciu. Preto som na MS v Szegede 2011 oslovil Slavomíra Kňazovického, či by pre mňa nemali miesto v trenčianskej Dukle,“ konštatuje o svojom následnom prestupe z policajného do vojenského dresu v spomenutom roku.

Pred olympiádou v Londýne 2012 bol u nás najlepší kanoista na hladkej vode Ľubomír Hagara mladší, ktorý sa však venoval – a veľmi kvalitne – šprintérskej trati. Najlepší následný dôkaz je jeho 5. miesto v C1 na 200 metrov z anglickej vody. Na dlhšej tisícke poškuľoval po svojej tretej olympijskej účasti predovšetkým Marián Ostrčil, siedmy z Atén 2004, ale tajne už myslel na olympiádu aj Matej Rusnák.

Ani jeden sa však nedostal na regatu pod piatimi kruhmi neďaleko Temže. Druhý, už značne reálny, ale napokon trpký Rusnákov olympijský pokus pred Riom de Janeiro sme už spomínali v úvode. Všetko malo vyjsť na tretí raz smerom do Tokia, pred ktorým už od konca roku 2016 bol jeho tréner spomínaný Ľubomír Hagara. Na augustovom svetovom šampionáte v Szegede 2019, čo bola hlavná kvalifikačná súťaž do Japonska, však skúsenému kanoistovi ruže nekvitli. Matej Rusnák skončil až na 4. mieste v B-finále olympijskej tisícky.

V TOKIU DVA ROKY PRED OH

Jeho výkonnosť však bola vskutku blízko k najlepším kanoistom sveta, a tak dostal možnosť spolu s ďalšími siedmimi slovenskými reprezentantmi štartovať už o tri týždne neskôr na predolympijských testovacích pretekoch v Tokiu. A odtiaľ si to namieril spolu s kajakárkou Ivanou Kmeťovou a kanoistkou Gabrielou Ladičovou na pozývacie preteky Super Cup v čínskom stredisku Linyi. Hoci ich v Japonsku aj v Číne potrápilo počasie, najmä silný vietor, bol priam nadšený svojím prvým pobytom v Ázii. „Japonsko ma očarilo všetkým. Infraštruktúrou, čistotou, nevšedne slušnými ľuďmi, perfektnou dopravou. Do Japonska sa chcem ešte vrátiť. Najlepšie by bolo hneď na budúcoročnú olympiádu,“ vravel nám pred vyše piatimi rokmi.

Ešte viac ho naštartovala nasledujúca vydarená príprava s trojnásobným olympijským víťazom Sebastianom Brendelom. „Po dvoch kempoch s ním a ďalšími výbornými Nemcami sa moja výkonnosť zlepšila o dve triedy,“ vrátil sa na prelom rokov 2019 a 2020. Všetko však stroskotalo na covidovej epidémii. Neuskutočnila sa plánová európska kvalifikácia do Tokia, ani iné súťaže, ba aj celé olympijské hry o rok posunuli.

„Už keď som ich iba na diaľku sledoval, začal som sa pohrávať s myšlienkou, že s kanoistikou skončím. Pripravil som sa však naplno ešte aj na ďalšiu sezónu. Oplatilo sa. Na majstrovstvách Európy v Mníchove 2022 som sa na olympijskej tisícke dostal do finále. Čakal som na takýto výsledok osem rokov, predtým v Brandenburgu 2014 som finišoval dokonca šiesty. Napadlo mi, že by som práve na tomto svojom vrchole mal skončiť,“ prezradil nám teraz Matej Rusnák myšlienky spred vyše dvoch rokov. Žiadna jeho oficiálna rozlúčka však neprišla, a tak sa zdalo, že v sezóne 2023 urobí ďalší „olympijský pokus“.

SLABÁ NÁPLASŤ NA EH

Ten však neprišiel, skúsený vodák napriek pravidelným tréningom už predvlani do súťažného kanoe nezakľakol. O Paríž 2024 nebojoval. Pod piatimi kruhmi sa tak vo svojej kariére nepredstavil, svojich trénerov v tomto nenapodobnil. Má však za sebou vystúpenia na Európskych hrách v Baku 2015 aj Minsku 2019. Hovorilo sa im malé kontinentálne olympiády, keďže sa na nich súťažilo vo vyše pätnástich športových odvetviach. „Boli pre mňa ozaj slabučkou náplasťou za nesplnený sen súťažiť na OH. Skúsenejší športovci ma síce utešovali, že je to podobné ako olympiáda, ale nevnímam tak ani teraz tie Európske hry,“ zdôraznil bývalý zhruba desaťročie najlepší kanoista Slovenska na hladkej vode.

Popri športovaní zmaturoval na Strednej priemyselnej škole elektrotechnickej v Piešťanoch. Má v ruke dokument, že je elektrotechnik. „Toto vzdelanie síce mám, ale nezišlo mi na um uplatniť ho, keď som skončil s tréningami v rýchlostnej kanoistike. V októbri 2023 som využil možnosť ostať v armáde, ktorá mi roky v rámci Dukly umožnila športovať. Nemám dôvod preháňať, ale v týchto turbulentných rokoch každý štát vojsko potrebuje. Pracujem ako ,operačný dozorný’ veliteľstva síl pre špeciálne operácie,“ prezrádza bývalý reprezentant Slovenska v rýchlostnej kanoistike, ktorý našiel radosť aj v skialpinizme.

V minulosti si uniformu, najmä tú slávnostnú, obliekal, keď ho oceňovali za športové výkony. Vídali sme ho v nej viackrát napríklad ako najlepšieho kanoistu roka. Teraz je už uniforma jeho pracovné oblečenie. „Šport mi zatiaľ, či presnejšie vôbec nechýba. Najmä tie cesty na sústredenia a na preteky, balenie a rozbaľovanie batožiny, a s tým všetkým spojený stres, mi rokmi prerástli cez hlavu. Už mi neprinášali radosť. Moje zamestnanie je psychicky aj fyzicky náročné. Musím sa stále a pravidelne aj kondične naň pripravovať, takže pohybu mám dosť,“ podčiarkuje 36-ročný Matej Rusnák o svojom súčasnom „civilnom“, teda nešportovom, povolaní.

PÄŤ MEDAILOVÝCH ÚSPECHOV

Matej Rusnák žal medzinárodné medailové úspechy na pretekoch Svetového pohára na päťkilometrovej trati. Má z nich päť medailí (1 – 3 – 1), ktoré postupne nazbieral takto:

2011 STRIEBRO  SP POZNAŇ

2012 STRIEBRO  SP POZNAŇ

2013 BRONZ     SP SZEGED

2014 ZLATO     SP MILÁNO

2015 STRIEBRO  SP DUISBURG

CHÝBA MU IBA ČEREŠNIČKA

„Matej bol ideálny zverenec. Všetko splnil, čo sa mu povedalo. Plnil svoje povinnosti na sto percent. Nielen na tréningoch, ale aj mimo nich, teda v regenerácii či v stravovaní. Nechýbala mu ani veľká ctižiadosť. Žiaľ, športový život mu všetko nedožičil, chýba mu čerešnička vo forme štartu na olympiáde, po čom veľmi túžil. Ešte som si ho vedel predstaviť niekoľko rokov s pádlom v ruke, ale konkurencia stále rástla. A tak som jeho rozhodnutie skončiť akceptoval,“ vyjadril sa nám jeho nedávny a súčasne posledný tréner Ľubomír Hagara.

Tomáš Grosmann

V denníku Šport 16. januára 2025