Našou novou reprezentačnou trénerkou juniorov a U23 sa na jeseň stala Kristína Medovčíková, naša bývalá reprezentantka Slovenska a dlhoročná trénerka vo farbách Veľkej Británie.

Čo ťa po takom dlhom čase priviedlo späť na Slovensko?

17 rokov som prežila v britskom systéme a myslím, že nastal čas na zmeny. Prehodnotila som svoje priority a rozhodla som sa vrátiť domov. Po prvé, dostala ponuku, o ktorej si myslím, že tu svoje vedomosti, zručnosti a schopnosti budem vedieť uplatniť a budem mať za sebou dobrý podporný tím. A zmena je stále dobrá.

Po druhé, mám už starnúcich rodičov, s ktorými som v uplynulých rokoch nestrávila veľa času a teraz by som sa rada venovala aj im, a tiež svojim priateľom.

Čomu si sa po návrate venovala?

Trénovaniu v komárňanskom klube. Ako hlavný tréner spolupracujem a vediem ostatných  klubových trénerov a na dennej báze trénujem kadetov, juniorov a U23.

 Ako si sa dostala ku kanoistike?

Ako desaťročná, prišli k nám do školy, urobili nábor, zobrali nás na tréning do lodenice v Komárne a mne sa to zapáčilo. Boli sme dobrá partia, športovali sme aj v prírode, proste super.

Aké boli najväčšie tvoje najväčšie úspechy?

Asi taký najlepší rok bol 1997, kde na medzinárodných súťažiach v K2 a K4 sme robili A finále. Najlepšie výsledky sme mali na Európe. Boli sme ôsme na päťstovke a šieste na dvojstovke a potom ešte ôsme na K2 1000. Čo vtedy bola taká nová disciplína. Na Európe som išla s Evou Hochschornerovou a na svete s Janou Petránovou, na svete sme boli jediná ženská loď, čo sme sa dostali do A finále K2 1000 a skončili ôsme. Ďalší rok som mala aj nehodu, a veľmi sa mi nedarilo. Rozhodla som sa, že radšej dokončím výšku a budem sa venovať deťom.

Aký je tvoj najbližší cieľ?

Mojím prvoradým cieľom je, aby slovenské lode boli  opäť na pódiu, aby vyhrávali medaily, aby sa slovenská kanoistika vrátila na popredné pozície.

Ako tréner, zdieľať všetky získané vedomosti a skúsenosti aj s inými trénermi, veľa s nimi diskutovať.

Čo ti dalo pôsobenie vo Veľkej Británii?

Všetko. Doma som získala vzdelanie, ale na Slovensku som nemala možnosť to využiť. Tak som skúsila v zahraničí. V Škótsku hľadali „development coach“ (niečo ako tréner pre rozvoj) pre 3 kluby. Tak som sa prihlásila. Podmienky vo všetkých kluboch neboli vôbec dobré, niekde nakúpili lode, ale nemali deti, v ďalšom zázemie bola len taká stará búda. Začala som tým, že som chodila  do škôl, robila nábory, deti si prišli vyskúšať tréningy, ktoré bývali od pondelka do piatku 2 hodiny denne a tam sme sa vlastne hrali na vode. V lepšom roku som dostala do lodí aj 160 detí. Problém bol to, že keď dieťa chcelo prísť naspäť a pravidelne trénovať, klub s tým nevedel pracovať, lebo nemali trénerov. Ale zas tí najšikovnejší, tí čo to aj najviac chceli sa uchytili a zostali. Ja som teda zo začiatku cestovala medzi týmito 3 klubmi. Chodili sme na preteky, predovšetkým do Nottinghamu, tam bolo 5 veľkých regát a doma sme mali menšie lokálne preteky. Na pretekoch sme zaostávali za ostatnými klubmi. Veľký problém u nás bol v tom, že spolu trénovali pretekári rôznej výkonnosti, veku. Rozhodla som sa teda pre zmenu. Prvá bola, že tréningy sme centralizovali v Linlithgow, ktorý sa nachádzal v strede medzi Glasgowom a Edinburgom, miesto bolo dostupné vlakom z obidvoch smerov. Podmienky boli náročné, tréning prebiehal na kanáli, kde vedľa seba mohli jazdiť maximálne 4 lode, deti sa prezliekali v autách. Mali sme však aj šťastie, jedna dievčina bývala asi 300 m od vody a tak u nich v záhrade bývalo zložených aj 20 lodí. Deti prišli, zložili sa, dali loď na rameno a presunuli sa na tréning.

Tak sme začínali. Osem rokov mi trvalo vychovať dvojnásobnú juniorskú bronzovú medailistku Deboru Kerr, s ktorou sme sa dostali až do A finále na olympiáde  v Tokyu a 10 rokov mi trvalo aby sa Ieuan James stal juniorským majstrom sveta. Výsledky neprídu zo dňa na deň. Nie jeité to výsledok žiadneho zázraku. Som už dospelá a na zázraky neverím. Ja verím, že k dosiahnutiu úspechu je potrebná tvrdá, náročná, cielená práca ako na vode, brehu tak aj doma. Trénovať naozaj tvrdo, ale rozumne a využívať všetky nové metódy na to, aby sa dosiahol úspech. Pre mňa je dôležitý holistický prístup k človeku, to znamená že beriem do úvahy osobnosť a nie iba športovca, lebo šťastný, spokojný, vyrovnaný človek je rýchly športovec.

Ako si sa dostala potom zo Škótska do Britskej kanoistiky?

V Škótsku som už po rokoch nemala kam postúpiť profesionálne, ani som sa nemala s kým baviť o kanoistike či technike, plánovaní, trénovaní. Ak som sa chcela zlepšiť ako tréner, musela som sa posunúť ďalej. A bola ponuka v Britskej kanoistike na „podium potentional coach“ teda rtréner pre 23jku, neskôr repre tréner U23ky a potom som sa dostala na pozíciu „podium coach“, teda repretréner, pre ženy seniorky. Prešla som si v Británií všetkým. Dávať deti do kajaku, učiť ich kajakovať a postupne trénovať tínedžerov, kadetov, juniorov, dvadsaťtrojkárov i seniorov. Prešli sme si všetkými pretekmi, od regát juniorských po majstrovstvá sveta i finále na olympiáde. Niekoľkokrát sme boli blízko medaily s tými seniormi, ale žiaľ to nám ešte chýbalo. Stala som sa prvou ženskou kajakárskou trénerkou za Britániu, ktorá bola na olympiáde. A ja som tu bola vlastne vo veľa veciach prvá žena v tomto mužskom svete. Napríklad mám magisterské štúdium, ale tam najjednoduchšie bolo pre mňa urobiť si nový trénerský certifikát a bola som vlastne prvá žena, ktorá si to urobila v Británii. Nevidieť veľa žien v kanoistike, ešte možno zopár tréneriek, ale už v tých vyšších pozíciách ešte menej. A nie je to iba vo Veľkej Británii a nie iba v kanoistike, ale je to problém aj v iných športoch. Na to sa však teraz už dáva veľký dôraz, aby aj ženy boli vo vyšších pozíciách.

My držíme Kristíne palce, aby sa jej v domácom prostredí dobre pracovalo.