Pred Vianocami sa so svojou pretekárskou kariérou rozlúčil aj náš najstarší aktívny olympijský medailista, viacnásobný majster sveta i Európy, Juraj Tarr. Predstavoval si si niekedy koniec kariéry?

„Samozrejme som si predstavoval koniec kariéry len som ho vždy odďaľoval. Myslím si, že každý športovec by sa chcel rozlúčiť na posledných pretekoch v kariére a s úspechom. To by bol neskutočný scenár, mal som to v pláne aj ja, ale situácia sa vyvinula úplne inak. Ešte som chcel pretekať na majstrovstvách sveta v neolympijských disciplínach v Szegede, ale tie boli nakoniec zrušené. Nevadí hlavne, že sme zdraví.“ 

Aké to je v skutočnosti ťažké rozlúčiť sa so športovou a mimoriadne úspešnou  kariérou?

„No vôbec to nie je jednoduché. Celý život je človek zvyknutý na jeden režim a zrazu nie. Začína niečo nové. Ale nevadí, ja som bol vždy taký, že som mal rád výzvy a nové veci v živote.“ 

Ako hodnotíš svoju kariéru?

„No moja kariéra bola nesmierne úspešná a mimoriadna. Bolo v nej veľa výstupov a pádov, ale našťastie tých pádov bolo menej. Ale zas tie pády ma posúvali dopredu k mojim úspechom.“ 

Povedal by si niekedy, že to budeš ťahať tak dlho?

„Jasne, že som to vedel. Ale nie, bez srandy,  vôbec som si nemyslel, že to bude tak dlho. Môj koniec sa už blížil v roku 2013 po neúspešných majstrovstvách sveta v Duisburgu, ale Robo Petriska a Boris Bergendi o tom nechceli ani počuť (veľká vďaka im za to). Chvalabohu ma obchádzali zranenia, čo je pre športovca najväčšia nočná mora v športovom živote a moje výsledky ma posúvali ďalej a ďalej na vrchol. Čiže som mal aj obrovské šťastie v tomto, ale to patrí k tomu.“ 

Ktorý bol pre teba najdôležitejší moment tvojej kariéry?

„No tých momentov bolo viac. Keby som ich mal rozpisovať je to na dlho. Ale jeden z tých hlavných bol moment, keď som po 3 rokoch boja s chorobou vyzdravel, dostal som zelenú od lekárov a šup šup do boja so súpermi. Bol to neskutočný moment ísť bojovať opäť na pretekársku scénu.“

Ktorý človek bol kľúčový vo tvojej kariére?

„Aj tu je ich viacero. V prvom rade to bola moja rodina čo stála pri mne, tréneri (Ladislav Polhamer, Vojtech Halmo, Félix Masar, Tibor Soós, Pavel Blaho,  Peter Likér), stredisko (Marián Kukumberg, Juraj Minčík, Jana Masarová), čo vždy  stalo pri mne i nás všetkých, náš zväz (Róbert Petriska, Boris Bergendi), olympijský výbor (tu celé vedenie od roku 2000) a v neposlednom rade kamaráti.“

Aké máš plány do budúcna?

„V tomto mám jasno. Ale v tejto ťažkej COVID situácii je to náročnejšie. Chcel by som sa venovať naďalej športu ako tréner, jednoducho ostať pri tom, čo som robil celý život a odovzdávať skúsenosti ďalším pretekárom.“ 

Nechýba ti už tvrdá drina, endorfíny a športový kolektív?

„Samozrejme, chýba všetko. Ale aj bežnom živote sa dá spraviť adrenalínovo-endorfínovo tvrdý život. “

Teraz, keď už nemusíš riadne trénovať a držať formu, mohol si sa na Vianoce spustiť a prejedať koláčikmi?

„No dal som si zopár kúskov, ale žiadne prejedanie to nebolo.“

Je niekto, komu by sa chcel poďakovať za svoju športovú kariéru?

„V prvom rade  - otec, mama, sestra. A neposlednom ľuďom, ktorých som už dnes spomenul skôr.“ 

Ďakujeme Jurajovi za výsledky, húževnatosť a reprezentáciu Slovenska a držíme palce, aby sa mu darilo a zároveň podarilo vychovať ďalších úspešných, pokorných a vytrvalých kajakárov.